Napísané na základe skutočného rozhovoru. 

Náhodou som sa s jedným stavebným inžinierom dostal v diskusii k Arabom, utečencom, islamu. A nakoniec aj k hudbe! Zaujímavé to začalo byť, keď vyhlásil – Arabi, do plynu! Zahral som sa na nevedomého a začal vypytovať.

– A odkiaľ vlastne tí Arabi pochádzajú? 

Zaváhal. Potom sa z neho vyvalilo.

– Nevíš? Odtát nekde. Z Izraela, či z kerého boha.

– To je ich pôvodná vlasť? – pýtam sa.

– Také somariny sa vypytuješ. Na tom velké H záleží. Záleží na inom, kamarátko, že sú to teroristi. Já bych ich dal šeckých postrílat. A basta.

–  Myslíš, že všetci sú teroristi?

– Čo? Ty si spadél z jahody? Nekukáš telku?

– Hm, kukám, občas. Ale nepamätám si, že by sa tam hovorilo niečo o tom, že sú všetci teroristi.

– Boha, šak furt strílajú. Taká chamrad špinavá, smradlavá. Za gule bych to obesil.

– Špinaví? Smradľaví?

– Jasné, vyvalilo sa to nekde z púšte. Vodu to ani nevidzelo.

– Ty si tam u nich bol? 

– Ná, čo sem? Na hlavu? Ešte to by mi chýbalo, aby mi tam starú unésli, alebo bombu mi drbli pod zadek!.

– A poznáš nejakého Araba?

Zagánil, sekunda ticha.

– Ďuro pozná. Ten by ti povedal, čo sú zač. Tam nekde bývajú, jak on.

– A čo, robia mu niečo zlé?

– Jasné, robá si tam čo scú.

– Čo také?

– Ááále, behajú tam v tom, však víš, šatky, či čo to majú na ksichtoch. Roztahujú sa. Chodzá tam za nimi šelákí … takí, brikety, utečenci!

– Fakt? To musí byť strašné.

– Nóóó? Vidzíííš? A a už sme doma. Sú to ku..y hnusné, vyje..né.

– Takže myslíš, že tí utečenci z Gabčíkova by mali vypadnúť?  

– Kur..že. Čo, vypadnút, ja bych to odtát hnal, hen, kalašnykovem. Plamenometem!

– Aj ženy? Deti?

– To je jeden čert. Šak sa to kocí jak potkany a nyšt to neny hodno.

– Aha. A tí Arabi, prečo oni vlastne páchajú ten terorizmus?

– Nevíš? Šak to šeci vedzá. To oni majú v tém, oném, no, jak tomu hovorá?  Mohamedysty sú to.

– Mohamedáni?

– No, šak teda víš, čo sú.

– To im my tak hovoríme, že mohamedáni. Oni sú moslimovia, vyznávači islamu. Nie Mohameda. A čo tam v tom náboženstve majú?

– Ked si neny ich, néčo kecneš, znelúbi sa im, hlava dole!

– Fíha. To tam potom musia mať strašný život.

– Ved preto sa sem trepú.

– A čítal si Korán?

– Nečítal, vidzel! 

– Videl?

– Hrdynný kapitán Korkorán. Z Buriánem. A čo s tým majú Arabáši?

– Nie, hovorím o svätej knihe islamu, o Koráne.

– Očúvaj, ty si zrazu nejaký múdri. Čo si, z nákej akadémie?

– Ale čoby. Len občas počúvam arabskú hudbu. A o Araboch aj niečo čítam.

– Čože? To nemyslíš vážne. Šak tá ich reč. To je otras. Tomu rozumíš? Čo spívajú?

– Nerozumiem. Keď si to nepreložím. Ale počujem hudbu. A tá sa mi páči.

– No, očul som tú hudbu. Dzivina, strašná.

– Áno? A kde si ju počul?

– Vidzel sem. V jedném filme. Stoja tam na tých vežách a zavíjajú. Jak keby im drbalo.

– To sú muezíni. Zvolávajú z minaretov moslimov. Ale Arabi majú aj krásne skladby.

– Očúvaj, nedrbe tebe tak trošku náhodou? Ty si nejaký dzivný. Fakt. S takým som sa ešte nestretél. Hudbu Arabášov očúva. No vidzel to svet?

Miroslav Potoček