Nikdy som nechcel žiadny album zasypávať superlatívmi. Čitateľ totiž môže príliš veľa očakávať … a … príde sklamanie.  Lenže som obyčajný homo sapiens, podlieham emóciám. A hudba ma niekedy nadchne. Potom sa už chtiac-nechtiac začnú superlatívy predierať na povrch – výborný, vynikajúci, geniálny. Tento dvojalbum kanadského dua Casualties Of Cool, nadvihol mojimi obrvami.  Vnímam ho prinajmenšom, ako dobrý. A čo je na ňom dobré? V podstate všetko dôležité – skladby, melódie, aranžmány, zvuk, štýl. Spev nie je výnimočný, ale hodí sa k atmosfére. Tak, ako ON, mozog dua Casualties Of Cool – Devin Townsend – spevák, gitarista, skladateľ, textár, producent. Pred 17 rokmi si založil vlastné, nezávislé hudobné vydavateľstvo. No jeho tvorba bola poznamenaná akoby nerozhodnosťou, rozdvojením. Aj jeho duševný život. Napokon bol hospitalizovaný s diagnózou „bipolárna porucha“.  Balansoval medzi dvomi výrazovo protichodnými štýlmi –  metalom a new age. Čo z toho môže vzniknúť? Art rock! Teraz, keď sa spojil so speváčkou Ché Aimee Dorval, ostré hrany metalu sa zaoblili natoľko, že už ich takmer nebadať. Naopak, badať ambient umne pospájaný s country music a blues. Divné? Možno. Ale pôsobivé. Pekné. Napríklad skladba Mountaintop znie, ako Johnny Cash krížený indie popom, psychedéliou z obdobia flower power, folkom, dark wave, elektronikou i majestátne znejúcim ambietom so zvukom vyvolávajúcim dojem rozľahlej krajiny. Celý dvojalbum sa nesie v podobnom duchu. Rozhodne patrí do kategórie prevyšujúcej rámec spotrebnej komerčnej hudby a mohol by sa páčiť poslucháčom starých Pink Floyd, rovnako, ako poslucháčom nahrávok labelu 4AD z obdobia This Mortal Coil, ale i priaznivcom Sigur Rós.

Miroslav Potoček